Na návrat z ostrovov na starú pevninu som si nemohol naplánovať lepší dátum, aspoň čo sa týka nasledujúceho koncertu. Počas posledného wíkendu sú v Británii tzv. Bank Holidays, a pri tej príležitosti sa konajú dva najväčšie festivaly, jeden v Leedsi a druhý v Readingu. Obidva fesťáky boli vypredané už pol roka dopredu. Kapely tie isté, len si vymenia miesta hrania. Headlinermi boli tohto roku kapely ako Green Day, Offspring, Sick of it all, Dropkick Murphys a iné. Posledne spomenutá kapela hrala na festivaloch v piatok a v nedeľu, a v sobotu si urobila výlet do Oxfordu, kde si zahrali spolu s kapelou Deadline v miestnom klube s názvom Zodiac. Takže som sa vybral pozrieť si ich tam.

Po prehliadke historického Oxfordu som sa dovalil do klubu. Vlastne už pred klubom bolo vidno, že som správne. Škótske sukne (kilty), číra, kožáky... Na pódiu samé Marshal bedne, ani nebolo vidieť stenu, zvuk úžasný. Pred koncertom hrali kapelky ako Ramones, Sex Pistols, Stiff Little Fingers. Ako prvý teda zahrali anglický Deadline. Dovalilo asi 500 lúdi, fakticky plný klub. Pekné punkerky, dobré distro, drahé pivo, ale už som si pomaly zvykol. Deadline hrali moc dobre, oveľa lepšie ako keď som ich videl pred rokom na Antifeste, kde hrali okolo tretej poobede a slnko im pražilo do tváre. Veľmi ma potešili, keď zahrali song „Sheena is a punkrocker“ od Ramones. Najviach sa mi páčil song „She's so happy“. Neviem prečo, ale moje oči stále priťahovala ich speváčka...

V prestávke som aplikoval, ako ináč, írske pivo Guiness, a čakal na Dropkick Murphys. Celá sála skandovala „Let´s go Murphys, let´s go!“. Potom sa objavili. Začali tradične – chlapík v kilte na gajdách. Potom to roztočili, mohutný nástup, dve skvelé gitary, jeden chlapík tam obsluhoval striedavo píšťalku, akordeón a akustickú gitaru, ďalší gitaristu zasa klavír, to keď hrali starý dobrý Rock´n´Roll. Okrem toho ženský spev, a naozaj pekná speváčka. Parádne, dvojhodinové živé vystúpenie, plné energie. Žiadni „Security“, takže ľudia pogovali miestami na pódiu a skákali šípky do davu. Raz dokonca skočil aj gitarista, ktorý sóloval na gitare a skočil chrbtom do davu, pričom v pohode dokončil sólo. Vyslúžil si aj uznanie od speváka. Ja som len čumel. Keď hrali posledný song „Skinhead will never return“, ľudia už šaleli. Asi 20 ich vybehlo na pódium a „pomáhalo“ tam kapele. Z kapely bolo vidieť len speváka :-). Vynikajúca bodka za mojim „turné“ po koncertoch v Británii. Už len prežiť let a vychutnať si dobré a lacné pivko.