Po ročnej festivalovej a cestovateľskej prestávke som sa raz opäť vybral do sveta a to rovno do krajiny, kde vznikla hudba, ktorá je môjmu uchu aj srdcu najbližšia a kde ešte stále hrajú staré dobré punkové kapely, dnes už legendy. Takže hneď po mojom prílete do Englandu mi kamarát na ceste z letiska oznámil dobrú správu, že v mestečku Guilfort sa koná moc dobrý festival, 3-dňový, pričom každý deň bol zameraný na iný hudobný žáner. A prvý deň v piatok patril punkovej muzike. Staré dobré Anglicko samozrejme pripravilo mnoho stresu kvôli počasiu, keď ešte deň pred festom pršalo, ale v deň fesťáku pražilo slnko a tak sponzorovalo každé moje pivo minimálne ďalším jedným, čo bolo v poho vzhľadom na cenu piva pre nás Stredoeurópanov značne závratnú.

Môj kamoš, ktorý hrá mimochodom na base v kapele The Men In Black (tribute to STRANGLERS), mi povedal, aby som nečakal nič veľké, že je to len taký malý fesťáčik. No možno na ich pomery, ale to čo som videl ja v Hide Parku, mieste kde sa konal Guilfest, bol fesťák z 5 pódiami a obrovskou plochou pre asi 10 000 ľudí (len tak odhadom). Festival bol naživo vysielaný rádiovou stanicou BBC 2. Všetky kapely mali veľmi kvalitný profesionálny zvuk, pivári si tiež prišli na svoje – asi 10 druhov piva, jedlo od hot-dogu až po thajské špeciality, samozrejme desiatky šopov a distier. Bolo tam jedno hlavné pódium, jedno vedľajšie a tri malé pódia pre miestne kapely, väčšinou punkové. Čo ma prekvapilo a potešilo, veľa ľudí ich prišlo podporiť. Ľudia, najmä staršie punkové ročníky s ich malými ratolesťami.

Obehnúť celý areál a aplikácia pív zabrali hodne času a energie, takže sme sa rýchlo presunuli čo najbližšie k pódiu, aby sme videli prvú hviezdu večera – kapelu The Damned. Okrem bubeníka hrali v originálnej zostave. Prvý na pódium vybehol ich faktický líder – gitarista s prezývkou Captain Sensible – za mohutného pokriku starých punkerov v hľadisku: „Sensible is a wanker, la-la-la-la!“ Jemu sa to napodiv páčilo, stále sa škeril, mal na sebe neuveriteľný kožuch z ružovým perím a až do príchodu speváka zabával ľudí svojimi komentármi na všetko (napr. „G.Bush is a wanker“ alebo „...kúpil som si triko od McDonalda a nevšimol som si, že je tam napísané McSHIT...“). Potom už dobehol na pódium spevák a show sa začala. Spevák mal na sebe biely plášť, čierne kožené rukavice, účes a fúzy a´la Fredie Mercury, a v ruke old-school mikrofón zo 60-tych rokov. Vyzeral efektne, avšak pravdepodobne spôsobil, že speváka nebol moc počuť, najmä v úvode koncertu. Inak to čo predviedli títo starí páni za hodinu na pódiu, bolo niečo úžasné. Mám na mysli profi vystúpenie, skvelé songy, kráse a vkusné gitarové sóla (nič úchylácky rýchle). Bubeník bol veľmi dobrý, miestami až dominantný. No najviac ma upútal ich klávesák; vlasy ako Gottschalk (Dvaja nosáni tankujú super :-)), kvietkovaná košeľa; keď zrovna nehral na piano, vybehol dopredu na pódium a začal skákať ako malé decko, a tešil sa z toho, že stále ešte hrajú...

Nakoniec aj oni dohrali, aspoň pre dnešný večer, a šlo sa na pivo. Ale len na jedno, lebo na hlavnom pódiu sa hneď za nimi chystala ďalšia legenda, na ktorú som sa tešil najviac, kapela The Stranglers. Začali hrať až za tmy, takže na rad prišla aj svetelná show. The Stranglers – oblečení všetci v čiernom, v originálnej zostave okrem speváka a gitaristu v jednej osobe Hugh Cornwella, ktorý od nich odišiel v roku 1990. Už to vyzeralo, že to nerozchodia, ale pribrali speváka a gitaristu a začali znova hrávať. Bubeník mal v deň festu už neuveriteľných 70 rokov!!! Nekecám, overil som si to. Už keď Stranglers začínali, mal okolo 40... Vyzeral na takých 100 kíl, ale hral stále skvele. Basák Jean-Jacques Burnel (známy ako JJ Burnel), najznámejší však pre svoje bitkárske strety počas koncertov (ktoré pre neho vždy dopadli dobre, keďže je nositeľom čierneho opasku v kung-fu...), hral na svojej Fender base krásne, najmä skladba „Peaches“ patrila jemu. Gitarista (veľký, holá hlava, tričko Hooligans), ovládal svoj nástroj dokonale a hral krásne sóla. Spevák, ktorý vyhral konkurz pred 10 rokmi a zobral tak „job“ môjmu kamošovi Bugsymu – spevákovi zo spomínanej tribute kapely The Men In Black, spieval všetky songy s nasadením a s perfektným hlasom, a aj keď niektorý hovoria, že už to nie je pôvodná kapela, mne sa ich vystúpenie moc páčilo. Najmä songy ako „Golden Brown“, „Dutches“, „Always The Sun“ nadchli ľudí, ktorí všetci spievali s nimi. Na záver to odpálili peckou „No More Heroes“ a koncert skončil. Nedostali šancu vrátiť sa, aj keď ich ľudia volali naspäť. Až neskôr som pochopil prečo...

Posledné pivo a posledná kapela. Legenda z klubu CBGB v New York City – speváčka a kapela Blondie. Smäd a posledné pivo spôsobili, že už som sa nepredral najbližšie k pódiu, ale tak akurát, aby som videl, že Blondie je ešte stále kočka. Zvuk mali jednoznačne najlepší, bubeník bol opäť dominantný, sedel na vyvýšenom pódiu a stále krútil a vyhadzoval paličky. Mali 2 gitary, obaja chlapi sa dopĺňali v sólach, klávesista pri sólach nahýbal celé piano ako keby to bola gitara, čo bola fakt sila. Blondie spievala nádherne, všetky hity („Maria“, atď.), záver ich vystúpenia bol impozantný. Zakončovali tu svoje britské turné, takže si to naozaj užili. Tak ako ja. No ale koncert skončil už niečo po jedenástej, prísne anglické zákony na udelenie licencie na predávanie chlastu platia naozaj striktne... Cesta domov však bola plná emócií, takže to stálo za to.