Tak som sa vybral v piatok do Babylonu. Vonku bola nechutná zima, celý deň som mrzol v tej skurvenej robote, takže keď som prišiel domov, pravdupovediac sa mi ani moc nechcelo na tento koncert, nakoniec som sa ale premohol, obliekol sa do svojej bielej uniformy, zobral prechádzkovú paličku a neodmysliteľný čierny klobúk a vybral sa do Babylonu. Keď som tam asi okolo pol siedmej dorazil, bolo tam už celkom rušno. Generácie punx sa z roka na rok menia, prichádzajú stále mladšie a mladšie ročníky, takže som skoro nikoho nepoznal, ale pochopil som, že účasť bola celorepubliková, lebo v bare sa miešala záhoráčtina s východniarčinou, takže aj po tejto stránke sa veci vyvíjali pozitívne. O moju permanentnú dobrú náladu sa starali prevažne mladí punx, ktorí si po požití zlatého moku patrične posilňovali svoje ego a keďže na punkovej akcii nieje nedostatok príslušníčiek opačného pohlavia, bolo sa pred kým predvádzať. Nebola núdza ani o exotické punkrockové prezývky typu "Snehuliak" či "Krysa", takže bolo všetko v najlepšom poriadku. To už sa ale začali čoraz častejšie objavovať aj veteráni bratislavskej punkrockovej scény, čo malo za následok okamžité zvýšenie vekového priemeru publika, keďže niektoré ročníky majú už cez štyridsať. Čo ma zarazilo ako prvé, bola výška vstupného 400,-Sk na mieste, ale nakoľko viem aké nízke dôchodky majú vo Veľkej Británii, oželel som ťažko zarobené peniaze a kúpil si jednu vstupenku. To už pri vchode postávalo kopec ľudí, ktorí toľko lóva nemali, tak som sa opäť strategicky presunul nahor do koncertnej miestnosti. Najprv som prešiel neodmysliteľnou protiteroristickou kontrolou, našťastie nenosím so sebou na akcie podobného druhu svojho obľúbeného kalašnikova, takže som sa v pohode dostal aj do sály.

Po krátkom zvukárovom vyľaďovaní a po prvom kelímku s Bažantom za 30,-Sk to rozbalili na pódiu prví účastníci a síce nejaká kapelka z Viedne, ktorej názov som si žiaľ nezapamätal, zato dosť dlho nezabudnem na jej speváka, ktorý vyzeral ako modelka, nielen výzorom ale aj pohybmi a typicky ženskými gestami, no a keď si začal prehrabávať zozadu vlasy, naozaj som sa nezdržal úsmevu. Oblečení prevažne v kravatách, gitarista s image Marilyna Mansona, no muzika bol taký podpriemerný rockec. Pobavilo ma hlavne, keď ten neodolateľný dvadsaťkilový líder začal mávať stojanom na mikrofón, ktorý sa mu vyšmykol a hoci pristál na pódiu, vypočul si v priamom prenose od zvukára všelijaké nežnôstky, ktorým však s najväčšou pravdepodobnosťou nerozumel. Škoda.

Krátko na to sa ale dovalili Eddie, Knox a Pete a keďže je dúfam úplne zbytočné predstavovať túto od 76-eho roku hrajúcu legendárnu kapelku, dodám len stručne, že odviedli úctyhodný výkon a zahrali skoro všetky známe skladby. Vlastne, ktoré nimi nie sú, že? Od Feel alright, cez She's the one you need až po Baby, baby, ktorú hrali na záver. Samozrejme sa aj pridávalo. To už v tej dobe prevádzal jemný slamdance aj líder nášho najznámejšieho punkového zoskupenia – Koňýk. Hralo sa bez prestania, takže kým som sa bol vyšťať, začali za veľkých ovácií hrať aj UK Subs. Hoci začali hrať iba o rok neskôr ako ich predskokani, predsalen sa dajú považovať za trochu väčšie legendy, a to samozrejme aj vďaka svojmu charizmatickému, dnes už 61-ročnému spevákovi Charliemu Harperovi. Ak som pri Vibrators hovoril o úctyhodnom výkone, tu musím hľadať trochu väčšie superlatíva. Predstavte si totiž svojich starých rodičov s odfarbenými, strapatými vlasmi, zabávať vyše trištvrte hodinu publikum pod pódiom, ktoré je vekovo skoro trojnásobne mladšie. Samozrejme počas tohto setu nemohli ani odznieť všetky z ich hitov, pretože iba samotná diskografia tohto zoskupenia je taká dlhá, že ak by mali zahrať polovicu svojich songov, nemuseli by mať dve predkapely a ani tento čas by im s najväčšou pravdepodobnosťou nestačil. Na záver tradičné, kto nebol, môže ľutovať, pretože sa po dlhej dobe naše hlavné mesto opäť stalo dejiskom koncertu ozajstných punkových legiend. Skladám poklonu.